Nikdy som neverila na záhrobie, duchov a podobné veci. Táto téma ma v detstve ani v dospelosti nepriťahovala a vždy som sa snažila nezvyčajné príhody mojich známych vysvetliť realisticky. Bola som zástancom vedy a paranormálne javy som vždy brala jedným uchom dnu a druhým von. Až do Štedrého dňa roku 1978. Na tie Vianoce nikdy nezabudnem, no nie pre pokoj a pohodu tých dní, ale pre cestu na polnočnú omšu, ktorá mi nahnala takú hrôzu, že ešte teraz sa pri spomienke na tú vianočnú noc trasiem.
Všetko sa začalo úplne nevinne. Boli Vianoce roku 1978. Večerala som s mojimi tromi deťmi a vnúčikom u mňa doma v malebnej dedinke neďaleko Brezna. Boli to nádherné okamihy vianočnej atmosféry a každý rok sa na ne teším. No tento rok na mňa čakalo jedno veľké prekvapenie. A nebol to vianočný darček.Po príchode Ježiška sme si pozreli v televízii vianočnú rozprávku a vnúčik išiel do postieľky spokojný s darčekmi, ktoré sme mu pripravili. Chvíľu som sa ešte rozprávala s mojimi deťmi o tom, čo by sme si priali do budúcnosti s tak všeobecne sme si užívali vianočný večer. Keďže deti už odrástli a do kostola sa im veru nechcelo, vybrala som sa na tradičnú polnočnú omšu do dediny. Bola hlboká vianočná noc, ale bohatá snehová nádielka osvetlila cestu a tak sa mi kráčalo jedna radosť. Sneh mi vŕzgal pod nohami, ale bola mi dosť zima a tak som pridala do kroku, aby som bola čím skôr v kostole.
Prešla som okolo cintorína a v tom som to začula. Niekto na cintoríne spieval vianočné koledy! Udivilo ma to, no keď som sa pozrela smerom do kaplnky, ktorá slúžila na cintoríne pri pohreboch, všimla som si, že sa v nej svieti a sú v nej ľudia. Prekvapená som sa teda vydala smerom k nej, mysliac si, že sa toho roku netradične presunula polnočná omša sem, aj keď sa mi to nezdalo. Keď som už bola takmer pri kaplnke, nazrela som cez okno dovnútra a takmer som zmeravela od hrôzy. Medzi prítomnými veriacimi som si jasne všimla niekoľkých dedinčanov, ktorí boli po smrti! Vzhľadom k pokročilému času som si pretrela oči, no v kaplnke sa už nesvietilo a ani som si nestihla uvedomiť bizarnosť celej situácie, niekto ma poklepal po ramene.
Otočila som sa a predo mnou stála moja dva roky mŕtva teta. Dlho sme sa bez slova pozerali na seba. Bola som úplne vydesená a chcela som utiecť, no teta ma chytila za ruku a povedala: "Skôr než budeš utekať domov, vyzleč si kabát. A po ceste sa neotáčaj za seba!" Urobila som presne čo mi povedala a vzala nohy na plecia. Doma som bola rýchlo, no útek z cintorína mi pripadal ako večnosť. Nikoho som nezobudila, no do rána som oka nezažmúrila. Na Boží hod ráno som to už ale nevydržala a všetko som povedala mojim deťom.
Tie sa vybrali na cintorín hľadať stratený kabát a skutočne ho našli pohodený neďaleko márnice. Bol roztrhaný na kusy. Od toho dňa verím na niečo medzi nebom a zemou. Dodnes neviem čo udalosti tej vianočnej noci mali znamenať, no naháňajú mi obrovskú hrôzu. Od toho dňa som nikdy v noci sama nohy z domu nevystrčila, hoci som bola dovtedy nebojácna žena.
V ankete o pravdivosti tohto príbehu ste hlasovali takto:
FAKT --- 77%
FIKCIA --- 23%
Celkom hlasovalo: 48 čitateľov
Väčšina z vás mala správny úsudok. Tento príbeh sa naozaj stal. Aj keď sme zmenili niektoré fakty, táto desivá udalosť sa skutočne stala jednej žene v Českej republike. Jej príbeh zaradil do svojej knihy aj známy český záhadológ Arnošt Vašíček.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára